Neznáma krásavica → ep.1

25. května 2009 v 23:17 | S!muush! =33
Autor: S!ma x3
Názov: Neznáma krásavica
Číslo dielu: 1
...
Toto je, ehm, nová poviedka xD Nápad sa mi zrodil, keď som bola u babky a pozerala Twilight xD Potom som si trochu skukla anime Sengoku Basara a dočítala som knihu Aprílové dievča; a tak sa mi všetko zmiešalo a vzniklo toto =DD Že to nie je nič moc, ale tak =DD Perex =D
...


Vošla som do domu zadným vchodom a potichu som sa valila hore schodmi na druhé poschodie. Bolo už niečo po druhej v noci, čo som sa vracala z Roháča. Roháč je diskotéka tu v našej štvrti New Yorku pre pätnásť, šestnásť a sedemnásť ročným. Ja samozrejme patrím medzi tých šestnásťročných, ale o dve týždne budem mať sedemnásť. Ako som si nepriala, môj otec ma čakal v izbe na stoličke za stolom a pozeral si niečo na mojom počítači. História skypu a ICQ. "Hej oco! Čo to robíš?!" zvrieskla som naňho aj napriek tomu, že bol nočný kľud. Otec sa na mňa kukol len jedným okom, ale hneď na to sa vrátil k čítaniu; ani pri tom nemukol. Až sa zobudili obaja bratia a pribehli sa pozrieť, čo sa deje.
"Liz, čo tu tak vrieskaš? Už som spal. Nemôžeš byť aspoň trochu potichšie??" upozorňoval ma Mike. Mike mal dlhšie čierne vlasy, ktoré mu padali do tváre. Zaspatý si ich odhrnul z očí a zazeral na mňa. Fúkol ešte raz do ofiny, ale tá mu opäť spadla do ksichtu. Bol to môj mladší brat. O rok a pol. Teda- o rok a štyri mesiace- ako rád zdôrazňoval. Thomas bol môj druhý brat; starší. Ten sa len trochu uchechtol, keď zistil, prečo som skričala, po skúmaní ocovej činnosti. Mal vlasy podobne ako aj Mike, ale ešte o trošku dlhšie. Piercingy mu svietili na ľavom obočí a v pravom uchu. Nemusel sa nijak sťažovať, pretože on ešte nespal. Stopercentne hral ten svoj Counter Strike na kompe. Mal sedemnásť, je odo mňa starší o šesť mesiacov.
"Práve som ti dočítal správy. No, musím uznať, že nie som veľmi nadšený tým, čo si píšeš. A tie tvoje tajomstvá," otec si vzdychol. "Liz, ja vážne neviem, čo s tebou robiť. Toto už nepatrí ku tomu, čo píšeš.. ale Elizabeth, prišla si domov o tri hodiny neskôr. To nie je nepriehliadnuteľné. Ja som vyskúšal už všetko," hovoril. Začala som sa modliť, aby opäť nezačal svoju prednášku. "ale keď som ti dal domáce väzenie, nerešpektovala si to. Keď som ti potom zamkol dvere, preliezla si oknom, alebo si sa nejak proste dostala preč. Chápem, že si v rozkvete, ale toto.. Prosím ťa. Len mi povedz, čo by si robila ty na mojom mieste. Chcel som zavolať aj políciu, ale ja ťa poznám veľmi dobre na to, aby som to urobil. Viem, že sa vždy niekde poflakuješ. Ale keď sa ti naozaj niečo stane, ako to budem vedieť? To mi ani nedokážeš zavolať? Ja, Liz, ja viac nemám síl. Posielam ťa do Los Angeles, za tvojou matkou. Zajtra ti ide lietadlo. Tebe a aj tvojím bratom," mrkol na Thoma a Mika. Od údivu (a zhrozenia) som otvorila ústa. Chvíľu mi trvalo, kým som strávila, čo povedal. Pozrela som sa na Thomasa, ktorý tiež nevedel, čo má robiť. Hádam, že to tiež počul po prvý krát.
"Hej, oco! Toto nemyslíš vážne! Predsa to nemôžeš spraviť! Vážne! Prvou vecou je to, že tu máme priateľov a druhá, že tu vážne máme niekoho, na kom na záleží a-" začala som, ale to mi oco skočil do reči.
"Nechcem o tom viac debatovať," povedal. "odídete obidvaja zajtra. Chápeš to? A keď bude Mike chcieť, môže ísť s Vami. Nenútim ho." postavil sa zo stoličky a odchádzal, no pri dverách ešte zastavil. "Dobrú noc." poprial a usmial sa na nás. Mike sa mu ako jediný pozdravil, ja a Thom sme sa na nič nezmohli. Mike po chvíľke šiel preč a tiež a ja spoločne s Thomasom sme si sadli na moju posteľ.
"Čo teraz?" spýtal sa zúfalo. "Čo budem teraz robiť? A ako to mám povedať Angele? Nie, toto nemôže byť pravda. Otec by toto nikdy neurobil. Nie, nikdy by nás neposlal za mamou a jej frajerovi. Nie, to určite nie.." ktútil Thomas hlavou. "Liz? Čo teraz?"
Nemala som na túto otázku odpovede. Ale nemohla som ani nič hovoriť.
V hrdle mi navrela hrča, ktorá mi zakazovala niečo vravieť. Nedokázala som zo seba vydať ani hláska. Prečo sa to musí skončiť takto? Nie, Bože! Ja budem dobrá, budem pomáhať v záhrade a budem chodiť domov načas, len ma nechaj, aby som tu ostala. Zariaď, aby za nami prišiel foter a povedal, že len žartoval alebo niečo.. Prosím! Sľubujem, že už viac nebudem robiť nič, čo by som nemala! Prestanem fajčiť a.. piť! Prosím! "Ja.. ja idem spať." povedala som a postavila sa z postele. Thomas tam stále sedel a neprítomne hľadel do steny. S vecami na spanie som sa prešmykla do mojej kúpeľne. Hodila som na seba studenú sprchu a umyla som si tiež aj vlasy. Tie som si potom vysušila, čo mi trvalo hádam pätnásť minút. Moje tmavo hnedé vlasy dlhé takmer do polovice chrbta ostrihané na postupku sa naozaj ťažko sušia. Keď som sa dostala do izby, bolo už pol štvrtej. Dnu nikto nebol. Konečne som si mohla pokojne ľahnúť do postele, ale nemohla som zaspať. Azda desať minút na to som začula pískanie zvonku. To bude Nick. Uistila som sa, že dvere v izby sú zamknuté a vyšla som na balkón.
"Ahoj! Ideš?" pozdravil sa mi veselo. V očiach sa mu pohrávali plamienky a v ústach mal cigaretu. V ľavej ruke držal Nicolausku.
'Hneď.' naznačila som perami a potichu vošla naspäť. Natiahla som na seba riflové kraťasy a čierne tričko na ramienka. Obula som si čierne topánky na ihličkovom podpetku- asi sedem centimetrovom. Na balkóne som zhodila lano, ktoré som mala uložené na parapete dole a uistila som sa, že je pevne uviazané na zábradlí. Pomaly som ho preliezla a po lane som sa spustila dole. Tam ma už Nick chytil za pás a pomohol sa postaviť na obe nohy bez pádu, ako sa mi to podarilo minule. Pri konci som neudržala rovnováhu a spadla som. Otočila svoju tvár k tej jeho a usmiala sa naňho. Teraz to ale budem musieť povedať. Venoval mi letmý bozk na pery. Opätovala som mu ho, ale potom som sa odtiahla, aby som mu videla do tváre. "Zlato, mám pre teba.. jednu správu. Teda, ak sa to dá nazvať novinou, tak dobre.. Je to, vlastne ide o to, že.." koktala som. Nevedela som, ako mu to mám povedať. "Ja, odchádzam za mamou. Oco mi to oznámil. Teraz." rýchlo som to zo seba vysypala, že som tomu sotva sama rozumela, ale on pochopil. Cítila som, ako zmeravel. Celý zbledol. Teraz už chápem, prečo dievčatá plačú ako najaté, keď im chlapec odchádza preč. Nie chlapec, ale životná láska. Plačú určite, keď vidím, že Nick ma na krajíčku. Rozplakala som sa. Až teraz som pochopila ten význam. Nick sa ale spamätal prvý. Prstom mu utrel slzy a chrbtom ľavej ruky ma pohladil na líci. Pritiahol si ma naspäť k sebe a pevne objímul. V tú chvíľu som sa od neho nechcela odtrhnúť. Chcela som, aby to objatie trvalo večne. Lebo bolo naše posledné..
"Neplač, láska. To bude dobré," povzbudzoval ma, aj keď sám tomu neveril. "kedy? Kde odchádzaš?" chcel vedieť. Nie, ani keď mu to poviem, nebude nádej. Pretože už s tým nič neurobí, nikto s tým nič neurobí. Asi to predsa len takto malo byť.
"Sťahujem sa do Los Angeles. Už.. zajtra.." vypľula som zo seba. Nick opäť stuhol. Vedela som, čo samu teraz odohráva v hlave. Otázka- 'prečo tak skoro'?! "Ja, povedz mi, prosím, čo mám robiť. Čo stihnem urobiť dnes, a zajtra? Myslíš, že to bude stačiť ako rozlúčka so všetkými? Nick, budeš mi hrozne chýbať.. Nikdy na teba nezabudnem. Nick, milujem ťa z celého svojho srdca.." až vtedy som si všimla fľašu Nicolausky spadnutú na zemi. Musela mu vypadnúť po tom, čo som mu povedala tú novinu. Postavila som sa na špičky a začala ho vášnivo bozkávať. Jeho pery sa vpíjali do tých mojich. Bozkávali sme sa hodnú chvíľu, lebo ani jeden z nás sa nechcel od toho druhého odtrhnúť. Tá 'hodná chvíľa' určená pre bozkávanie trvala desať minút. Z úst skĺzol ku krku potom naspäť na pery. Ruky mu skĺzli z pásu nižšie pod zadok. Potom sa ma opäť dotýkal pása a jemne vyhŕňal tričko. Potom ale začalo svitať.
"Toto bol ten najkrajší bozk.. a náš posledný.. Milujem ťa, Liz. Zbohom.." zašepkal mi Nick do ucha. Odtiahol sa, ale ruku mi držal. Odchádzal. Nadvihla som ruku, ktorou ma držal, aby som ešte tých pár stotín mohla cítiť to teplo jeho dlane. Pustil ma. Už bol veľmi ďaleko. Zúfalo som za ním hľadela a on sa na mňa každých pár sekúnd obracal. Na jeho tvári som zračila smutný výraz. Šla som krok dopredu, ale do niečoho som kopla. Palenka. Z Nicka už bol len mastný máčik. A už som ho nevidela vôbec. Budeš mi chýbať, láska.. pomyslela som si a po lane som sa vyštverala naspäť na balkón, na druhé poschodie. Ohorok cigarety ostal pod balkónom a tiež fľaša. No a čo. Nech si ju nájdu. Aj tak tu už čoskoro nebudem. Bolo už šesť hodín. Vkuse som civela do stropu. Spať sa mi nechcelo vôbec. Keď už bolo sedem hodín, vstala som a prezliekla sa do toho, čo som mala na sebe v noci. Teda kraťasy a tričko. Zišla som dole do kuchyne a urobila si mussli v mlieku. Vzala som si to do obývačky a pustila som telku. Prepla som na MTV. Práve šla relácia, kde poslucháč mohol pre určitého človeka poslať do relácie SMSku, ktorá sa zjavovala na obrazovke. Čítala som ich a počúvala, ako každú moderátor komentuje. A potom prišla taká dlhá:
"Toto je od poslucháča menom Nick. List patrí Elizabeth 'Liz'. Láska, viem, že teraz toto pozeráš," čítal moderátor nehlas. "vieš, že moja láska k tebe nikdy neuhasne. Aj keď teraz od seba budeme na tisíce kilometrov ďaleko.. Ale musíš vedieť, že pre mňa v srdci ostaneš ta jediná pravá. Som si istý, že už žiadna sa nevyrovná tebe. Viem, že to je nereálne, ale ja aj tak budem tu v New Yorku čakať. Budem a nikdy neprestanem. Navždy budem veriť, že sa raz vrátiš. Liz, budeš mi hrozne ale hrozne chýbať. Ako, sa nedá vyjadriť ani slovami Nikdy nezabudnem na to, čo všetko sme spolu prežili. Budem spomínať na každý okamih strávený s tebou ako na najšťastnejšiu chvíľu v mojom živote. Lebo všetky boli. Tak za mnou niekedy príď. Tvoj princ na teba navždy čaká. Bude spať a čakať na tvoj bozk, ktorý ho prebudí z večnej prázdnoty. Miloval som ťa, milujem a budem milovať, Liz." moderátor to dočítal. Ostala som s otvorenými ústami sedieť na pohovke. Lyžica mi od výšky úst spadla do misky plnej mlieka, až na mňa všetko vyprsklo. "Toto je ale krásne. Elizabeth, môžeš byť vážne šťastn-; teda máš byť prečo šťastná, pretože-" prestala som počúvať moderátorkyne komentovanie, pretože mi zazvonil mobil. Kukla som na display. Mira, vypisovalo. Samozrejme, mojej šinutej najlepšej priatľke nikdy nič neunikde.
"Ahoj Mira." dvihla som.
"Ahoj Mira?! To si ako predstavuješ! Liz, hovor, čo to.. o čom to Nick hovoril? Kde sa sťahuješ, čo?" žiadala si odpovede. "Hovor, rýchlo! Dostaneš sa k tomu už?" keď neodpovedám hneď v sekunde, začne byť véľmi netrpezlivá. Nabrala som si kyslíka do pľúc a spustila som.
"Ja, idem za mamou. Do Los Angeles. Takto to rozhodol otec, pretože jeho 'vísosť' nezvláda moju výchovu. Preto.. Ach, Mira." vzdychla som.
"A to si mi kedy chcela povedať?!" Mira priam vrieskala, keď sa to pýtala.
"Ja, práve som bola na ceste za tebou." nevinne som povedala. Pregúlila som oči, pretože som presne vedela, čo teraz povie.
"Dobre, tak ťa čakám. Ponáhľaj sa." vypľula zo seba a zložila. Schytila som tenisky a obula som si ich. To preto, aby som k Mire mohla čo najrýchlejšie doraziť. Pre tento krát, keď nie ste u nej pod minútou, tak sa rozhodne Vás obvoláť, kde toľko trčíte a podobne. Preto som celou cestou behala, až o nejakých (minimálne) dvanásť ulíc som došla pred jej dom. Už ma čakala pred bránou, opretá o ňu ľavou stranou tela. Pravou nohou netrpezlivo podupkávala po zemi. Keď ma zbadala, hneď ku mne pribehla. "No tak čo? Povedz mi, čo sa robí."
Pokračovanie na budúce..=DD
 


Anketa

Čo hovoríš na moje poviedky?

→ Sú skvelé =) 59.2% (234)
→ Pekné, no máš sa v čom zlepšiť ;) 16.5% (65)
→ Nečítam xP 13.9% (55)
→ Sú fakt otrasné -_-" 10.4% (41)

Komentáře

1 Namika Namika | 26. května 2009 v 20:33 | Reagovat

Bože, brat je ten posledný, s kým by som sa niekam chcela sťahovať XD Liz sa zdá byť zaujímavá hrdinka - žiadne neviniatko XD Toto bude zábavné XD

2 Sui Nami Sui Nami | Web | 27. května 2009 v 9:11 | Reagovat

tak to v tom budu držet palce :-) jojo přeměním se ti tam ^^

3 Kumiko-chan Kumiko-chan | Web | 27. května 2009 v 14:01 | Reagovat

máš u mňa diplom za SONAP

4 Amira Amira | Web | 27. května 2009 v 20:15 | Reagovat

Chcela by si vystupovať v poviedke? Alebo sa zúčastniť súťaže poviedkarov? Chceš to skúsiť pre zábavu alebo si zmerať sily v tom ako píšeš poviedky? Klik na web a dozvieš sa viac!

5 Shin_ny Shin_ny | Web | 31. května 2009 v 0:36 | Reagovat

Ach Simííšku toe nááádherný, já si to úplně dokážu představit jaké to pro ni muselo byt, ty to dokážeš tak užasně detailně popsat až se člvoěku tajíí dééch, dneska už další dílek nestihnu, ale zítra si to musím v každém případě dočíst, to si nemžu nechat ujíít je to vážně strašně krásnééé doufám že to nakonec dobre skočnííí, náádherné Siminkoo *-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama