04. Spomienky

6. ledna 2011 v 14:56 | SimaHatake |  → Last chance
Takže prinášam ďalší diel a musím povedať, že už nemám zásoby :D Piaty diel je skoro dokončený, takže očakávajte možno niekedy v nedeľu, alebo pondelok... Hm,hm... Už by som ja blogy mohla obehnúť a podočítavať poviedky :D Musím sa priznať, že som už u Aff vééééľmi dlhú dobu nebola ;) No keď bude viac času, lebo za chvíľu idem do Optimy, i keď 2-3 bločky ešte stihnem no x3 Tak sa majte a snáď sa bude diel páčiť ;)



K A P I T O L A   Š T V R T Á : S P O M I E N K Y

   ,,Pozrite!" skríkla nadšene Ai. ,,Tam je nejaká chatka, možno v nej niekto prebýva. Snáď tam nájdeme niečo na pitie, som už vážne smädná a zásoby sú opäť fuč, pretože nám tu niekto priveľa pije, však?" Nenápadne mrkla na Laru, ktorá vyšpúlila pery a tvárila sa akoby nič nepočula.
   Arisa zastala. Žmúrila a snažila sa rospoznať, kde sa to práve nachádzajú. Potom si spomenula, prečo jej to tu prišlo také známe. Rozbehla sa ku stavbe hlava-nehlava, nepočúvajúc opätovné kričanie jej mena.

   Dobehla a dvere priam rozkopla. Na jej zdesenia dnuka nebol nikto... Už dávno sa zmierila s tým, že možno z jej rodiny už nikto nežije, avšak keď to tu spoznala, malý plamienok v jej srdci vzplanul, avšak po tomto pohľade opäť uhasol.
   Zviezla sa na zem a začala potichu vzlykať. Ostatní, stojaci vonku a mierne načúvajúci sklonili hlavy k zemi, no až keď počuli jej plač, rozhodli sa vstúpiť. Reira si k nej pokľakla a objala ju.
   ,,To bude v poriadku," šepkala jej a hladila po vlasoch.
   ,,Nie, nebude! Vlastne ty ani nemôžeš vedieť, aké to je! Ty sa nemusíš báť o niekoho, na kom ti záleží... Od koho ťa nasilu odlúčili a ty si o ňom odvtedy nepočula... A ani nevieš, či je nažive..." zvrieskla Arisa po nej.
   ,,Vážne, to si myslíš? Moja matka mi umrela priamo pred očami. Ľudia ju zabili, lebo chcela POMÔCŤ. Musela som sa zmieriť a prizerať na smrť starej mamy. A môj otec je ten, kvôli ktorému sa toto všetko deje a ty si stále myslíš, že si na tom lepšie ako ja? Pred rokom mi priateľ odišiel objavovať nové zeme... Nepočula som odvtedy o ňom. O nikom z výskumného teamu. Ver m, že naozaj viem, ako sa cítiš..."
   V miestnosti nastalo ticho, až bolo počuť iba zrýchlený tlkot Arisinho srdca. ,,To mi je ľúto, to som nevedela..." zamumlala.
   ,,Nemusí ti to byť ľúto. Naučila som sa s tým žiť, nech je to bolestivé sebeviac..."
   ,,Mám dobré správy!" vtrhol medzi nich Naoki. ,,Neviem, či to mohol byť niekto tvoj príbuzný, Arisa, ale niekto tu predsalen bol. Našiel som všelijaké potraviny, a aj pitnú vodu, Ai. Vodovod je zapojený, prach ani nie je. Čiže tipujem, že tu bol niekto naposledy asi pred týždňom. Nie je to skvelé? Aspoň nám tu nechal to, čo sa nám na cestu zíde."

   Večer Aido priložil do kozuba v niečom, čo sa dalo nazvať obývačkou. Prisadol si k Reire na posteľ a bol rád, že mal aspoň chvíľku s ňou osamote.
   ,,Chcela by si sa o niečom porozprávať?" opýtal sa.
   Uhla očami pred jeho silno optimistickým pohľadom. Vyžaroval toľkú vôľu a nádej, že nebolo možné sa pri ňom cítiť bezcenným, nepotrebným chudákom... Ba dokonca ani byť smutný.
   ,,Vieš, ak by si chcela... Rád by som si vypočul príbeh, čo sa stalo s tvojou matkou," povedal s vážnou tvárou. Hnedovláska sa trochu zaksichtila, do čoho začal: ,,Ale ak o tom nechceš hovoriť, ja to poch-", no to už začala spomínať na minulosť.
   ,,Mamina bola úžasná. Mala dlhé vlasy svetlohnedej farby, ktoré vždy vyzerali akoby boli rozstrapatené. Týmto dávala najavo svoju slobodu, svoje rebelstvo... Proste bola skvelá.
   To, čo sa stalo tri roky dozadu, keď som mala trinásť, tak-... Prepáč, ťažko sa na to spomína. Vždy ma to ešte bolí, tu..." Rukou sa dotkla miesta, kde sa nachádza srdce. Aido sa usmial a svoju dlaň jej položil na tú jej, a povzbudivo sa usmial, na čo pokračovala.
   ,,Schyľovalo sa už k dobe, keď démoni prebrali celkovú nadvládu nad svetom. Ľudia boli zmätení a nahnevaní, preto nastalo hromadné zabíjanie démonov... Predsa si o tom určite počul, či nie?"
   ,,Áno," prikývol Aido. Nechcel veľmi otáľať, chcel si len vypočuť Reirin príbeh, tak jej nechával priestor.
   ,,Mamka bola za to, aby sa nastolil mier- ľudia zrovnoprávená rasa s bohmi a démonmi. Bola naozaj iná ako všetci démoni doposiaľ..."
   ,,Tú jedinečnosť si zdedila po nej," usmial sa Aido. Reire sa nadvihli kútiky úst.
   ,,Vybrali sme sa raz do jedného mesta na severe. Potrebovali sme lieky pre mamininu matku, moju starú mamu, pretože bola vážne chorá a démonské lieky neboli dostatočne účinné. Mohli chorobu dočasne zastaviť, ale nie sa jej zbaviť či ju vyliečiť. Tak sme zašli do lekárne, tváriac sa ako tí praví severáni. Avšak mali sme to nešťastie, že v severných krajinách si ľudia cvičia psy, aby vycítili démona. Ak je nablízku démon, tak pes začne hrozne brechať a je neposedný. Tak teda sme nakúpili potrebné veci. Ako sme vychádzali z obchodu, pribehol k nám vlčiak, ktorý sa rozbrechal. Nevedeli sme, o čo sa jedná, doposiaľ sme o takýchto cvičených psoch nepočuli. Tak sme ho len odohnali, no to už po nás ľudia pokukovali. Začali si pripravovať vidly, fakle a ja som už vycítila nebezpečenstvo. Tesne pred lesom ma mamina objala a podala mi lieky, nech ich odnesiem starej mame. Lúčila sa so mnou, akoby to malo byť naposledy, čo sa vidíme. Povedala mi, že tam musí ostať. To som ešte ničomu nerozumela, tak som sa tvárila, že idem, i keď som vyliezla hneď na prvý strom a prizerala sa situácii.
   Odsúdili ju za to, že bola démon. Mohla použiť nejaké chmaty, mohla použiť meč, ktorý mala za opaskom, no neurobila to. Nechala sa dobiť, dokopať, nevyriekla ani jedného slova, ani jedného stonu. Obyvatelia mesta odišli späť a nechali ju tam. So slzami v očiach som zoskočila a pribehla k nej. Spomínam si na náš posledný rozhovor.
   ,Dcéra moja, prečo si neodišla?' spýtala sa ma vtedy.
   ,Mami, prosím, neumieraj. Ži, kvôli mne!' nariekala som.
   ,Ľutujem, že nemôžem byť s tebou, keď budeš ďalej rásť, keď budeš dospievať v ženu...'
   To sa mi už slzy z očí liali ako vodopády. A prišla tá najdôležitejšia otázka: ,Prečo si sa nebránila, keď si mohla?'
   ,Pretože ak by som sa im postavila, boli by to reči proti činom. Tak dlho bojujem o zjednotenie a zrovnoprávnenie rás, že neurobím niečo, čo poškvrní moju česť. Možno je môj pud sebazáchovy príliš silný, ale pri myšlienke, že by som ďalej mala žiť s mnou-samou-zradeným srdcom, chcela som radšej umrieť... Odpusť.' Boli to jej posledné slová, pretože vtedy naposledy vydýchla. Áno- umrela pre to, v čo verila- verila v lepší svet. A ja som to prebrala po nej. Teraz je mojou úlohou to, čo ona nestihla."
 


Komentáře

1 Jasmína Jasmína | Web | 6. ledna 2011 v 15:56 | Reagovat

velice zajímavé :)

2 Kirawa Kirawa | Web | 8. ledna 2011 v 10:16 | Reagovat

veľmi dobre napísané .... to ako spomínala na svoju matku... jaaaaj úplne ľúto mi zostalo ako jej mama skončila ....a miláčik jj Kuroshitsuji má aj druhú sériu :D

3 short brides dresses short brides dresses | E-mail | Web | 12. ledna 2013 v 14:48 | Reagovat

I like your web site! Much better than others I have lately study covering this. The layout is actually nice, mind basically copy this particular? Just kidding?-Thanks!
http://www.speakdress.com

4 cocktail bridesmaid dresses cocktail bridesmaid dresses | E-mail | Web | 12. ledna 2013 v 17:17 | Reagovat

Deshalb, wenn du nun Almosen gibst, nicht posaunen vor dir, wie es die Heuchler in den Synagogen und auf den Stra?en, dass sie von den Leuten gepriesen kann tun. Wahrlich, ich sage euch: Sie haben ihren Lohn dahin.
http://www.speakdress.com

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama